113. zbor Modré hory Bratislava – Petržalka

V toto táborové leto, rovnako ako aj minulé, sme sa rozhodli ísť na letný tábor na bicykloch. Ja (Vodník), Valentín a Delly sme sa plánovali stretnúť pri našej skautskej klubovni o desiatej. Keďže nám to trocha nevyšlo, presunuli sme to na dvanástu a potom nakoniec na štrnástu, lebo Delly nestíhala. Vyrazili sme asi o pol štvrtej, trocha neskoro, avšak nevadí, svetlá, vesty a helmy máme všetci, tak môžeme ísť aj po tme. Než sme poriadne vyšli z Bratislavy smerom na Senec, bol už podvečer, ale stále dostatok svetla. Pokračovali sme ďalej na náš prvý cieľ – a to Veľké Štitáre. Býva tam moja rodina, u ktorej sme plánovali prespať.

Šli sme po cestách – necestách, cez rôzne dediny a malé mestá, až sme sa dostali na rozhodujúci úsek. GPS navigácia viedla rovno po ceste, ale bol tam háčik: tá cesta bola rozostavaná a odklonená doľava, čo bola niekoľkokilometrová obchádzka. No, predsa len sme išli rovno, aj keď tam bol zákaz. Po asi pol hodine pedálovania a 40 minútach tlačenia bicyklov kvôli nespevnenej kamenistej ceste, sme sa zastavili... Kvôli čomu? No predsa tam bol strážnik! Všetci traja sme nevedeli, čo sa bude diať. Zazeral na nás a my na neho a rozmýšľali sme, ako uniknúť bez problému, veď predsa, nemali sme tam čo robiť. Po chvíli sme sa vydali ďalej po tej ceste, ale vtom sa strážnik začal približovať ku nám. Zastali sme a pripravovali sme sa na najhoršie. Prišiel k nám a povedal pokojným hlasom: „Stojte!“. Pozdravil nás „Ahojte!“ a spýtal sa čo tu chceme... Povedali sme mu, že sme sa stratili a hľadáme cestu do mesta Sereď. On nám zas povedal, kade máme ísť, aby sme sa dostali na cestu – už postavenú. Tak sme ho pozdravili a išli ako nám poradil.

Cesta šla okolo malinkého lesa a ramena, zašli sme za zákrutu a schovali sa do tieňa pred zapadajúcim Slnkom. Keďže sme boli hladní, tak sme sa najedli a odpočívali. Nejako sa nám nechcelo ísť, tak sme tak zostali kecať asi dve hodiny. Už sa stmievalo, keď sme sa rozhodli ísť . Šli sme dosť dlho, a tak bola už noc. Asi o polnoci sme hľadali miesto na spanie. Po dlhej dobe sme došli do zvláštnej dediny, ktorá bola zakliata. Prečo? Preto, lebo sa tam dialo veľa divných vecí. Napríklad – v každej krčme boli hluční a opití ľudia, v štyroch domoch bolo disco v štýle 80tych rokov, bol tam aj nejaký blázon, čo sa premával po dedine ako blázon, skoro zrazil Delly a potriafal nás kamienkami spod pneumatík. Po dedine sme blúdili asi jeden a pol hodiny, napokon sme sa dostali na súkromný pozemok. Tam sme zastali, lebo oproti nám niekto šiel, pozdravil nás vážne. Mysleli sme si, že nám ide vynadať, ale nešiel. Spýtali sme sa ho kadiaľ von z dediny na vhodné miesto pre rozloženie stanu. Povedal nám cestu, a ešte nám ponúkol, že keby sme netrafili, tak môžeme zostať u neho na záhrade... Po ďalšej hodine blúdenia sme ale našli nejaké sľubné miesto na stan, tam sme ho rozložili z posledných síl a išli spať.

Celú noc sme počuli okolo stanu kroky, budili sme sa na to každú chvíľu, teda až na Delly, ktorá spala ako zabitá. Ráno, keď sme sa zobudili, zistili sme, že sme sa uložili na pastve akéhosi salaša. Tak sme sa zbalili a dali si skromné raňajky. A našli sme konečne cestu von z dediny.

Išli sme po okraji kukuričného poľa a po nechutne zle upravenej ceste. Keďže už skoro vôbec sme nemali pitnú vodu, tak našim cieľom bolo nájsť vodu. Po dlhšom cestovaní sme našli veľkú hrdzavú nádrž plnú vody, asi na zavlažovanie poľa. Našli sme tam aj sklenené poháre, tak sme predpokladali, že je pitná. Pili sme, pili sme, aj sme sa oblievali. Potom tam prišiel traktor a my sme sa vzdialili, lebo sme mu zavadzali. Lenže Valentín si tam zabudol rukavice z bicykla, tak sa tam vrátil. Zobral si ich a spýtal sa, či to je pitné. Traktorista povedal, že nie, že je to voda z Váhu. Ale našťastie nám nič nehrozí, že vraj sa iba poserieme. No, lenže nám nič nebolo, asi sme tú vodu vypotili behom pol hodiny, keďže bolo strašne teplo.

Došli sme do dedinky Bojničky, našli sme tam obchod, kúpili sme si minerálky, aby sme spláchli tú nepitnú vodu a následne sme našli studničku s pitnou vodou asi 10 m od nás....

Kúpili sme si strašne veľa zmrzliny, že sme to ledva zjedli. Pred obchodom sme si na betóne rozložili celtu a šli si oddýchnuť. Vôbec sa nám nechcelo ísť ďalej, trochu sme si zdriemli a natiahlo sa to na takmer 4 hodinovú prestávku. Potom sme sa konečne pohli a šli sme smerom na Horné Štitáre. Išli sme cez dediny, mestá, až nakoniec sme sa zastavili v dedine Behynce, kde sme si spravili zase asi 2 hodinovú olovrantovú prestávku. Na koľajniciach sme tam videli aj parný vlak na uhlie, fúúú, to bolo dymu...

Po jedení a driemaní sme sa rozbehli a šli do cieľa – do Horných Štitárov. Tam sme pozdravili moju rodinu, boli v pohostinstve na kofolu, následne sme sa najedli, postavili stan na záhrade a šli spať. To bol koniec ďalšieho dňa plného zážitkov.

A to je koniec môjho písania, snáď zbytok tohto úžasného výletu dakto dopíše.